HRA (Kejmy)

Sny sú občas strašidelné, inokedy krásne a občas dokonca inšpirujú k niečomu ďalšiemu, napríklad k písaniu. Kejmy a jej literárny pokus sú toho dôkazom. Príjemné čítanie!

Podišla som k poličke, na ktorej boli naukladané prapodivné zmenšeniny vecí z filmov. Hlas ozývajúci sa navôkol vravel : "Nedotýkaj sa toho." Neodolala som. Do rúk som zobrala zrkadlo. Malo sa otáčať okolo svojej osi, no nefungovalo. Položila som ho späť. Padol mi zrak na akúsi hraciu skrinku. Vygravírovaný nápis na nej sa nedal prečítať. Dotkla som sa ho, no zrazu sa otvorila a začali z nej vybehovať malí ľudia. Znenazdajky som sa ocitla medzi nimi v ich 3 cm veľkosti. Pobehovali navôkol ako splašené husi. Opäť som počula ten hlas. Obzrela som sa a stála tam víla so zahalenou tvárou. Podišla ku mne a vraví : "Nemala si sa toho dotknúť. Teraz ich musíš všetkých zahnať späť." Vzala som do rúk fakľu a zaháňala som sa ňou, no nič sa nedialo. Skúšala som aj iné veci, no tak v mojej mysli blysol nápad. "Hej, ľudia. Tamto horí! Rýchlo, skryte sa dnu! Tu!" Otvorila som dvierka a ľudia sa začali hrnúť dnu. Zostávalo ešte pár ľudí, keď sa ku mne niekto ozval : "Mne treba ísť na WC." Vošiel do vedľajších dverí. V mysli mi behala myšlienka, ako dlho tam hodlá zostať. Ako dlho bude trvať, kým ľudia zistia, že na konci chodby je slepá ulica a začnú sa hrnúť von?

Po niekoľkých sekundách vyšiel von s úsmevom na tvári. Bol, posledný, preto som naň zakričala : "Choď už dnu!" Vbehol a dnu a ja som mohla rýchlo zavrieť dvere. Ulica zostala prázdna. Niečo ma ťahalo do jej stredu. Rozbehla som sa. V strede stála víla so zahalenou tvárou. Dobehla som k nej a do rúk mi dala akýsi čistý papier. Prezrela som si ho, no predsa na ňom nič nebolo. Víla ku mne zozadu podišla, spoza môjho chrbta som počula jej hlas a jej ruka ukazovala na papier. Zrazu sa na lístočku začali vyjavovať písmenka. Bola to veta v znení "Komplicom tejto hry je jeden z tvojich spolužiakov..." Nechápajúco som sa na to dívala. No tu zrazu ma začal niekto šťúchať do ľavej lopatky. So strachom v duši no so zvedavosťou na tvári som sa prudko otočila a... Rýchlo som sa zdvihla na posteli, pozrela si cez ľavé rameno a počula : "Valentína, vstávaj. Vstávaj už konečne! Treba..."

Bol to iba sen, len sen nedávajúci zmysel. Alebo?...